U mňa je to dnes presne 2 mesiace a 9 dní, čo som predal svoje 1. autíčko Fiat Punto 1.1, r. 12/96. Mal som ho 1 a pol roka.
Prvým majiteľom bol automechanik, ten si ho perfektne vypiplal - 8 repro, koberčeky všade aj na palubovke, ovládanie rádia pod volantom, atď.... Ja som ho kúpil po 2. majiteľovi, ktorý sa taktiež o neho pekne staral, ale šiel si kúpiť nový rodinný Peugeot...
Teraz som ho predal nedávno /ako som spomínal vyššie/ jednému 22-ročnému chalanovi tak 15 km od môjho bydliska, ktorý ešte v živote nemal vlastné auto, nevedel, čo kde je, auto sa mu strašne páčilo a hneď ma chcel aj vyplatiť

až ma šoklo /v sobotu som sa s ním stretol a on ho chcel už aj brať a dať mi peniaze na ruku/, ja som mu vysvetlil, čo všetko treba vybaviť, že to nie len tak peniaze na ruku a už aj ti ho dám.....
nebola to ľahká voľba, lebo som si uvedomil, že budem bez auta a ešte stále aj som, teraz o pár dní mi ide kamoš pre auto /oplíka do nemecka/ lebo mi ho treba ako soľ a teraz dochádzam busom do práce
niekoľko km do práce... Moja priateľka plakala celú cestu, keď sme šli autíčko odniesť, aby nás vyplatil, chcel som to otočiť naspäť a zavolať mu, že ho nepredáme...
Keď som s ním šiel na okružnú jazdu,

skoro ma vystrelo, ako tak som to prehltol, som sa modlil, že nech už sme späť pri ich dome, lebo som už cítil, že niekam narazíme, lebo bral obrubníky....
O 2 týždne po kúpe mi zahlásili kamoši, že moje ex-auto je nabúrané,... chudatko

Ale keby to bola havárka, tak to je iné... Ale on blbec išiel z baru a vyparkovával auto, keď naštartoval tak to napikoval rovno na múr, čo bol pred ním a potom keď sa pohol dozadu, tak do nejakého auta...... Chudatko , to si teda vôbec nezaslúžilo autíčko, každý sa o neho dobre staral a on......
